reklama

Hrať, či nehrať? Skeptickí lekári ma nezastavia

Bez športu by môj život nebol životom. Ale teraz sa vrátim trošku do minulosti. Pred piatimi rokmi som mal trampoty s kolenom, nakoniec to vyvrcholilo až operačným zákrokom (artroskopiou), po ktorom som mal pol roka pauzu od každého športu. Potom, ako správny zanietený športovec, som začal hrať opäť postupne všetko. A hoci po každom páde sú moje obidve kolená aj dva mesiace „out“, nedám si povedať... Diagnózy sú, resp. boli, kadejaké. Ja ich nevnímam, verím svojim pocitom a stále tak trochu riskujem.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (15)

Vybral som si nepopulárny stolný tenis

Odmalička som bol vedený k športu. Samozrejme, nechýbal futbal a hokej. Môj sen o naháňaní čierneho čuda sa rýchlo rozplynul. Síce aj najrozšírenejší šport na svete (futbal) som hrával v detstve aktívne, nakoniec som sa rozhodol pre stolný tenis. Nie obyčajný pingpong, pri ktorom všetci „znalí“ ľudia len stoja za stolom a vôbec sa pritom nenamáhajú. Päťkrát do týždňa tréning, v sobotu turnaje alebo mládežnícke súťaže, v nedeľu mužská liga. Niekedy to bolo aj na koňa veľa. A hlavne na moje kolená, vtedy to nezvládalo ešte len jedno.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvé vážnejšie ťažkosti

Začal som mať problémy, dosť časté a intenzívne bolesti, ktoré sa vyťaženosťou stupňovali. Navštívil som lekárku – ortopédku. Vraj je to všetko od mojej krivej chrbtice, dostal som „pucung“, bol som spokojný. Rehabilitačná elektroliečba pomohla, bolesti utíšila. Po necelom polroku sa to znovu vrátilo. Koleno bolelo, mnoho ráz som hral cez bolesť, masti už nepomáhali. Až nadišiel osudný okamih, keď som akosi zle doskočil, a bolo, takpovediac, po kolene. Behom pár minút enormne napuchlo, nemohol som ani chodiť, nieto ho ešte zohnúť. Na druhý deň okamžite k lekárke, vytiahla mi z neho asi 50 ml krvi. Nepamätám si tie čísla už presne, ale viem že to bolo aj pre ňu, na počudovanie, dosť vysoké číslo. Injekciu som vo svojom kolene pocítil ešte asi štyrikrát. Po necelých troch týždňoch zúfalého čakania, či sa niečo nezlepší, ma poslala na artroskopiu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prvýkrát v živote „pod nože“

Operačný zákrok, ktorý sa už v dnešnej dobe považuje za jednodňovú chirurgiu dopadol dobre. S rekonvalescenciou to už bolo o čosi horšie. Trvala príliš dlho. Kým som začal normálne, nekrívajúc, chodiť, prešlo minimálne pol roka. To som sa už pomaly odhodlal na prvé behy a podobne. Vraj preto trvala dlhšie, pretože som mal koleno trošičku viac zdeformované, teda nebolo to obyčajné odstránenie poškodenej časti menisku, ale bolo tam vraj odtrhnuté aj kolenné puzdro. To mne ako laikovi veľa hovorí. Ale píšem vraj, lebo diagnózy, ktoré mi boli povedané neskôr, zneli desivejšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Koleno sa dalo postupom času do poriadku. Cítil som, že to už nikdy nebude také, ako predtým. Že už navždy s ním budem mať problémy, bude ma prenasledovať do konca života a stále mi bude robiť napriek. Veru tak aj bolo a zatiaľ aj je.

Diagnóza číslo dva

Pri namáhaní ma ale stále bolelo. Väčšiu záťaž nezvládalo. Skúšal som rôzne ortézy, elastické obväzy, doteraz sa mi osvedčil jediný. Práve vtedy, keď som bol za jedným lekárom ohľadom ortézy, som si od neho vypočul asi najhrozivejšiu diagnózu. Aj keď nie je priamo ortopéd, pokladám ho za dosť veľkého špecialistu. „Ty hráš stolný tenis? Ty by si mal byť rád, že chodíš. Veď tam máš druhý najvyšší stupeň poškodenia chrupavky,“ vyznelo z jeho úst dosť presvedčivo. Môj výraz tváre s otvorenými ústami asi hovoril za všetko. Nechápajúc, prvýkrát v živote, som si vypočul niečo takéto... A to si len prečítal prepúšťaciu správu z nemocnice a vyskúšal ohybnosť môjho kolena.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Roky plynuli, problémy s kolenom, teda už s kolenami, neubúdali, práve naopak. Stačil jeden silnejší náraz, jeden pád na ľade či pri futbale, a koleno bolo aj dva mesiace doslova nefunkčné. A takto je to doteraz...

Záblesk nádeje

Jedno pozitívne svetielko v čiernom tuneli aj tak existuje. Po škaredom páde pri hokeji „na rybníku“, pred dvoma rokmi v januári, som po mesiaci musel navštíviť lekára. Predtým som to vždy riešil samostatne – masťami, obkladmi, tabletkami. Vyhľadal som si športového špecialistu. Ten mi spravil röntgen, posúdil situáciu, vysvetlil, okamžite pichol injekcie do obidvoch kolien na výživu chrupaviek. Hnusné injekcie, po ktorých som 24 hodín nezohol takmer ani jedno koleno, neviem prečo. Po týždni ďalšie, po dvoch, posledné. Ale pomohli. Veľmi.

Teraz sú presne dva roky od spomínaných injekcií. Sedím vo vlaku a vrtím sa, pretože moje koleno je po minulotýždňovom páde veľmi citlivé. Ale nie je to také strašné, žeby som nemohol chodiť. Verím, že to za pár dní zase rozbehám a bude všetko v poriadku.

Život bez športu je ako život bez duše

Asi riskujem. Svoje zdravie. Mám rešpekt, ale aj odvahu. Odvahu športovať. Niekto ma možno chápe, a niekto možno nie. Všetky tie slová lekárov mi nie sú ukradnuté, ale pokiaľ ja sám budem vedieť, že môžem behať, skákať, kopať, tak to robiť budem. A nezastaví ma v tom nik. Jedine podlomené zdravie. Veď ako sa hovorí: „Športom k trvalej invalidite“.

Peter Petráš

Peter Petráš

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som študent. Milujem písanie, "novinárčinu", šport a našu bohatú slovenčinu. Zoznam autorových rubrík:  Pocity a myšlienkyŠportČo priniesol život

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu