Keď je tím druhou rodinou

Autor: Peter Petráš | 15.4.2013 o 15:00 | Karma článku: 7,90 | Prečítané:  339x

Odmala som sníval byť „veľkým“ športovcom. Byť slávny, obľúbený, stať sa majstrom sveta. Nezáležalo na tom, či to bude v hokeji, futbale alebo stolnom tenise. Hoci teraz už viem, že sa to nikdy nestane, získal som niečo, čo svetová športová hviezda môže vlastniť zriedkakedy, ak vôbec. Tím, ktorý považujem za svoju druhú rodinu.

Šport nie je len to, čo vidíme na obrazovkách našich televízii, nevykonávajú ho len špičkoví dráči na najvyššej úrovni, ľudia, ktorí mu obetujú celý svoj život. Šport, ten neprofesionálny, je možno pre bežného človeka ešte dôležitejší. A nielen po zdravotnej stránke vďaka fyzickej námahe, ale aj pre psychickú pohodu človeka, ktorá, podľa mňa, vo veľkej miere ovplyvňuje naše zdravie.

Už štvrtý rok hrávam stolný tenis v jednej neveľkej dedine, ktorá vyvolá v človeku na prvé počutie začudovanie sa. Je známa, predovšetkým, pre veľký počet našich neprispôsobivých spoluobčanov. Šport, ktorý sa na Slovensku neteší až takej popularite v spojení s „lákavou“ obcou – zaujímavá kombinácia, však? No ja som ani raz nepochyboval o svojom najlepšom možnom rozhodnutí, ktoré som urobil štyri roky dozadu, keď som tam prestúpil. Zmenili sa mi životné ciele, stratil som motiváciu a chuť. Tá sa ale bleskurýchlo hlásila v mojej hlave späť. Vďaka ľuďom, ktorých som spoznal, s ktorými som hrával a hrávam doteraz. Vďaka tímu a spoluhráčom.

Tím neznamená, že je to len mužstvo, ktoré vyhráva a prehráva zápasy. Tím, je niečo viac. Jednoliaty celok, v ktorom ťahá každý za jeden povraz. Spoluhráči zdieľajú svoje pocity, emócie, myšlienky. Podržia sa, povzbudia, navzájom si pomôžu. Jeden pre druhého sa obetujú, dajú za seba ruku do ohňa. Tak ako stoja spolu pri úspechu, spolu prekonajú aj krízu. Možno sú to zaužívané frázy, no pochybujem, že vo svete profesionálneho športu existuje takýto ideálny kolektív.

Síce stolný tenis už dávno beriem ako svoj koníček, radím ho na najvyššie priečky svojich priorít. Pretože bez neho by som nebol tým, kým som. Na svoj tím by som nikdy nedal dopustiť tak, ako aj na svoju rodinu. Nesmierne si ho vážim.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?