Strastiplná cesta vlakmi

Autor: Peter Petráš | 19.10.2012 o 14:45 | Karma článku: 6,81 | Prečítané:  1055x

Nie, nechcem sa sťažovať na železničnú spoločnosť, nechcem kritizovať meškania vlakov, ich preľudnenosť, ani prístup niektorých sprievodcov. Na to sme si už našťastie takmer všetci – pravidelne cestujúci zvykli. Ale cesta „nočákom“ je iná. Zhasnuté svetlá, celé kupé hlboko ponorené v spánku (aspoň sa tak každý tvári). Neviete, kedy zaspíte, kedy sa zobudíte...

Tak sa mi nechcelo. Znovu si sadnúť na päťhodinovú cestu vlakom. A nielen kvôli dlhánskej ceste, ale to je už na inú tému. Človek sa teší, že si pospí, ráno bude čerstvý ako rybička a figu. Obavy, že pred Trenčínom budeme musieť vystúpiť a prejsť nejaký úsek autobusmi, ma strašili. Cez deň sa tam totiž vykoľajil vlak. Nebol som pokojný. Okolo hradu Matúša Čáka sme síce prešli pomalšie, ale stále som sedel v tom istom vlaku. Môžem spať. Hurá. Unavený po celom týždni som sa nesmierne tešil. Ale raz-dva bolo po radosti...

Občasné driemanie vyrušovali moje časté kontroly pohľadom: „kde sme?“. Ráno, niečo po štvrtej, som to definitívne vzdal. Dal som si fajné raňajky (čo ruksak dá), zavolal domov, že už sme celkom blízko a prekvapivo meškáme len dvadsať minút. Celý šťastný, že o chvíľku si už ľahnem do vlastnej postele. Ešte si trošku pustím hudbu, aby mi to rýchlejšie zbehlo...

Na mobile zmeškaný hovor. Volám okamžite späť.

„Už vystupuješ nie?“ ozval sa môj odvoz konajúci.

„Nie, veď ešte nie sme v Spišskej,“ odvetil som.

„Hm, pred chvíľou prišiel nejaký vlak, teraz tu stojí ďalší, či to sú zmeškané?“

„Tak ja neviem...,“ prvýkrát mi prišla na um myšlienka, že som jednoducho zaspal. Zimomriavky mi prebehli po celom tele.

Pocity čudné. „Môžem sa ťa, prosím, opýtať, či nevieš, kde sme? Stáli sme už v Spišskej?“ bojazlivým hláskom apelujem na milú oproti sediacu slečnu. Vravím jej, že je to prvá zastávka za Popradom. Po nesmelej odpovedi sa dozvedám, že som prvýkrát prespal môj výstup z vlaku. Ach, tak to je radosti. Hádam aj rozdávať by som ju mohol.

Na ďalšej zastávke sa už prichystám dopredu. Stojím pri dverách. Ten chlad, ktorý prechádza cezo mňa, ma prebudil natoľko, že by som nezaspal snáď ďalšie dve hodiny. S drkotajúcimi zubami som sa dotrepal do staničnej budovy a trošku sa zohrial. Kúpil si lístok a čakal na vlak. Potešilo ma, keď som zistil, že nie som sám, čo zaspal. Ba dokonca, ten druhý bol na tom ešte horšie. Nemal peniaze, teda mal, ale nie na lístok do Popradu, ale len do Spišskej. Keby bol pekne poprosil, aj by som mu požičal, resp. dal, daroval. No nevyzeral dôveryhodne. Aj takým ľuďom však treba pomáhať a teraz mi je ho ľúto. Práve cestujem osobným vlakom konečne domov. Vonku hustá hmla, pomaličky sa rozvidnieva. A ja radšej píšem, aby som náhodou zase nezaspal...

Osud bol zrejme proti, aby som išiel domov. Snažil sa robiť všetko pre moje víkendové zotrvanie v metropole Slovenska. No ja nie a nie sa mu poddať. A tak mi to trošku vrátil. Asi zaslúžene.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?