Bol piatok. Chladný januárový večer. Nevýrazná biela snehová pokrývka aspoň trocha pripomínala, že je zima. Vybral som sa na miesto, ktoré som dovtedy poznal len z počutia. No ani som len netušil, že tam končí aj cesta, a že je tam tak prekrásne.
Bola tma. Nemal som možnosť vidieť všetky krásy môjho „kraja sveta“ hneď po prvýkrát. Ale neopísateľný okamih sa vryl do mojej pamäte. Pohľad odniekiaľ, kde sa aj muchy otáčajú, z ligotajúcej sa lúky poprášenej snehom, na krásnu svetielkujúcu oblohu bol jednoducho úžasný, nezabudnuteľný. Chvíľa, ktorej nechýbali slová.
Odvtedy som tam chodieval často a veľmi rád. Spoznal som väčšinu krás okolia malebnej dedinky. Parádny relax, oddych, vypnutie, úkryt pred svetom. Nebolo potrebné ani vypínať mobily, pretože signál bol všade veľmi biedny. To ale nikomu vôbec neprekážalo, domáci boli zvyknutí, mne to vyhovovalo. Cítil som sa spokojne, šťastne.
Bol piatok. Veľký piatok pred veľkonočnými sviatkami. Chladný aprílový podvečer. Prechádzka tichou ulicou pod zachmúreným nebom neveštila nič dobré. Nebola posledná, ale posledná taká výnimočná...
Okolnosti zariadili, že o môj „druhý domov“ som prišiel. A tak sa vraciam na miesto obdarené krásou prírody len sporadicky. Je popretkávané zážitkami, spomienkami, ale i tak ostane navždy v mojej hlave zapísané ako najkrajšie.